Izu Peninsula 伊豆半島
Tokijskú tlačenicu neradno konzumovať v priveľkých dávkach: čierne pobrežie, les a sopka na Izu Peninsula padnú dobre každému introvertovi- aj tak dobre maskovanému, ako som ja.
Po pár dňoch v Tokyu a prapodivnej zastávke v Disneylande, cítiac sa ako človek-sardinka, sa rozhodnem zasa pre chvíľu pokoja a prírody- plánujem ísť na polostrov Izu Peninsula, asi 120 kilometrov od hlavného mesta. Nečakajú ma tam žiadne z najslávnejších japonských turistických miest, no ja sa najviac teším na more a les. A sopku, moju prvú! (Poľanu nerátam.)
Ak som doteraz volila pomerne easy-peasy naplánovateľné cesty, toto je pre mňa posun o level vyššie. Zamierim shinkansenom do kúpeľného mesta Ito, busom k vulkanickému pobrežiu Jogasaki, odtiaľ peši po kopcoch popri pobreží k majáku a botanickej záhrade, zase busom k sopke Mt. Omuro a odtiaľ ďalším busom naspäť do Ito…za jeden deň. Keď o tomto pláne vravím Ninkinej spolubývajúcej Saayi, len pozerá s nadvihnutým obočím, či to myslím vážne a že stihnúť to je odvážny nápad. Trochu sa zľaknem, ale veď neodvážne nápady sú pre deti.
Nastavujem budík na neľudskú rannú hodinu a so stiahnutým žalúdkom nastupujem do rýchlovlaku. Podotýkam, že toto ráno trafím od Niny kľukatými uličkami na stanicu metra bez zablúdenia prvýkrát! Ha! Orientačný zmysel profesionála. Prakticky sa nemám čoho báť.
Celou cestou prepočítavam, koľko zastávok mi ešte ostáva a v Ite vystupujú so mnou na malej stanici, takej dedinskej, len dvaja cudzinci. Niekde zmiznú a ja hľadám, kde kúpim celodenný lístok na autobus do tohto regiónu- trochu obtiažne, keďže je tu VŠETKO iba v japončine a pani za pultom sa len ospravedlňuje, asi že nerozumie. Ups. Prichádza ďalšia, asi v mojom veku a tá pochopí, o čo mi ide a pošle ma už aj s lístkom a rozpisom busov (samozrejme je celý len po japonsky) na zástavku. Ešte mi vyznačí, ktorú komplikovanú nadväznosť spojov (štyri rôzne busy, jeden spoj za hodinu) musím použiť, aby som stihla posledný vlak. Zasa mi stiahne žalúdok, keď si uvedomím, že túru po pobreží budem musieť dať riadne rýchlo. Hlavne nezablúdiť. Ups. Stále mi nefunguje telefón. Ups.
Autobusár zastavuje na zákrute v lese a kýve mi, že na Jogasaki Koyen, štartovací bod mojej túry, sa dostanem tadiaľto. Pokračujem cestičkou dole kopcom a za lesom sa zjaví malá rybárska dedina. Nikde nikoho (čo si navrávam, asi by mi aj tak nikto neporadil, či idem správne), nuž pokračujem popri pobreží a teším sa z riadnej horúčavy. Dedinka končí a ja narazím na tabuľku DANGER! (asi že sa nemám hádzať dole z útesov) a krátkym info po anglicky, že je predo mňou Jōgasaki Kaigan, vulkanický turistický chodník. HA!
Začína mi dochádzať, že veľkú časť tohto výletu trávim prekvapovaním samej seba, že som sa naozaj dostala tam, kam som sa aj plánovala dostať.
Kráčam rezkým krokom po cestičke pomedzi borovice ako z Hokusaiových grafík a postupne začínam stretávať aj ďalších ľudí- poväčšinou staršie japonské páry. Čaká ma desať kilometrov po členitom lávovom pobreží, nie veľa, no strmé kopce mi dajú aj tak zabrať. Okolité skaly aj zem sú čierne- Jogasaki Kaigan vzniklo pred 4000 rokmi po erupcii pár kilometrov vzdialenej sopky Mt.Omuro, ktorej láva po dosiahnutí mora vytvorila surreálne skalné formácie.
Strácam pojem o čase, sólo túra v lese je pre mňa nový zážitok a páči sa mi! Do reality ma vráti väčšia skupinka ľudí pri Kadowakizaki moste- som zrazu obratá o luxus ticha a prázdnych fotiek, hah. Po visutom moste prakticky prebehnem, pruží o čosi viac ako som čakala a ja netúžim, aby sa japonské more stalo mojou skazou. No, Indiana Jones zo mňa nebude.
Hneď za mostom je malý maják Kadowaki: vyzerá ako retro predstava budúcnosti, hneď si tu viem predstaviť dej Moonrise Kingdom od Wesa Andersona.
Z vyhliadky vidím v diaľke Izo Oshima, sopečný ostrov, kam sa vydáme za pár dní. Za majákom nachádzam obskúrny bufet, dám si na obed len tak od oka prekvapenie v bambuse: vykľuje sa z neho mäso s ryžou a hnedou omáčkou. Odprisahala by som, že je to presne to isté jedlo, čo sme dostávali na gympli v jedálni pod klamlivým názvom ''rizoto''. Blatkovú chuť zajedám matcha zmrzlinou (už nikdy nechcem žiadnu inú) a nasadám na ďalší bus. Smer sopka!
Zmráka sa, v autobuse zadriemem.
Ōmuroyama z autobusu vyzerá skôr ako trávnatejšia, sviežejšia verzia pancieru Morly z Nekonečného príbehu. Nastupujem na lanovku a vystupujem o necelých 600 m vyššie.
Na vrchole sopky na mňa doľahne melanchólia, taká malá. Kráčam okolo vyhasnutého kráteru a spomeniem som si na situáciu spred pár dní:
Ešte na letisku v Katare, čakajúc dvanásť hodín na lietadlo do Tokya, stretávam Evelyn, Belgičanku, tiež cestujúcu sólo. Dlhé šaty, sandále, vlasy vyťahané od slnka, vracia sa práve z Thajska. Nie je ťažké dať sa do reči, v miestnosti plnej nevraživo vyzerajúcich chlapov sme jediné dve ženy. Náš rozhovor sa od small talku a debate o umení rýchlo preklápa na tie najosobnejšie témy. Niekedy je ľahšie sa o takýchto veciach baviť s úplne neznámym človekom. Taxikári a barmani o tom asi vedia svoje. Evelyn odišla z Thajska o mesiac skôr ako plánovala, lebo prišla o bábätko. Ťažko povedať niečo, čím by som jej uľavila, no pozorne počúvam, čo vraví ďalej. O tom, ako celé roky cestuje sama, aká je to sloboda, voľnosť, ale zároveň ako jej vekom začína byť ľúto, že tie krásy nemá s kým zdieľať.
Na sopke jej rozumiem, hoci doteraz som si tú nezávislosť, pre mňa nevídanú, užívala. Dobehnú ma spomienky na súkromne neľahký (ok, nanič) posledný rok a napadne mi, že sloboda a samota idú vždy tak trochu ruka v ruke. Dumám, či aj tu platí priama úmera- viac slobody, viac samoty-, či je cesty späť, či je vari každý človek ostrovom.
Neveselý moment, no bez neho by rozprávanie nebolo úplné. Nie je každý deň nedeľa. Aj keď práve v tento deň bola, chech.
Zo sopky odchádzam posledným busom a v Ito mi ostáva polhodinka do posledného vlaku. Mesto mi svojou ospalou, rybársko-kúpeľnou 80s atmosférou pripomína Piešťany.
Izu Ōshima 伊豆大島
Ostrov- sopka s čiernymi plážami a vulkanickou púšťou, odkiaľ pochádza mama vlasatej Samary z Kruhu, kam japonská vláda hodila Godzillu a kde sme stretli tých najmilších čarovných kamarátov.
Nápad ísť na Izu Oshima, ostrov asi sto kilometrov južne od Tokya, prišiel od Fujiko, Nininej kamarátky. Je novinárka na voľnej nohe, občasne spolupracuje s malou cestovkou Tokyo Islands, špecializujúcou sa práve na ostrovy Izu. Keďže Fujiko študovala v Kanade, vieme sa porozprávať nielen na základnej úrovni (prekvapilo ma to, no s angličtinou je to v Japonsku biedne). Prvýkrát sa stretávame na sushi len deň pred plánovaným výletom a od prvého momentu je jasné, že budeme kamarátky- stojí nás veľa námahy, aby sme naším nie príliš distingvovaným smiechom nerušili ostatných večerajúcich.
Ráno odchodu. Lejeme do seba kávu z konbini a čakáme v prístave Takeshiba na rýchloloď. Ani sa nečudujem, že loď je absurdne, Hello Kitty ružová a superrýchla. Akoby neplávala, ale len tak poletovala tesne nad hladinou. Za chvíľku vysadáme na ostrove a čakáme na auto z požičovne. Všetky autá sú tu rovnaké: biele hranaté krabičky, vyzerajúce ako hračkárske zmenšeniny dodávok.
Dobrodružstvo (patrične uchichotané) začína už vtedy, keď sa Fujiko chytí volantu. Namiesto jednotky hodí v kopci spiatočku, párkrát nám to skape, podvedome brzdím chodidlami a kŕčovito zvieram operadlo. Napokon, po pár zablúdeniach, zvládame cestu až k Island Star House, žltému domčeku, kde budeme ubytované. V interiéri nás čaká kombinácia japonských tradícií so zbierkou hippie rároh: jednoduchá spálňa s rozkladacími futónmi, surfy, malá piecka na prízemí, dve mačky, vianočné svetielka, terasa plná mušiel a rybárske stoličky na sedenie. Všade drevo a 'naozajstné' materiály. Cítim sa tu ako doma.
Najpríjemnejším prekvapením je ale majiteľ domu, Suguru. Nie tak dávno ešte robil pre módneho návrhára v Tokyu, no stres a rýchlosť tokijského života ho omrzeli. Vôbec sa nečudujem. Vyzerá tak pokojne, že mi do fashion priemyslu veľmi nezapadá. Suguru začal každý víkend dochádzať na Oshimu a za pomoci priateľov vlastnoručne rekonštruovať dom, ktorý tu kúpil. A tramtadadá aká krása z tohto rozhodnutia vzišla!
V dome je ubytovaný aj Akira, vľúdny a tichý námorník, kamarát Suguru zo strednej školy. Mal odísť v deň nášho príchodu, no rozhodne sa ostať s nami. Hoci sa snažíme o rozhovor, jeho nesmelá angličtina spôsobí, že si neúplný obraz jeho povahy doplním po svojom. V mojej hlave sa z neho razom stáva melancholická postava z Life Aquatic with Steve Zissou. Páči sa mi táto predstava.
Za domom je záhrada, pokrytá igelitom, kam domáci aj každý hosť hodí vždy za hrsť mušlí z pláže. Suguru vraví, že keď bude igelit pokrytý mušľami, bude načase pohnúť sa ďalej, na niektorý zo vzdialenejších Izu ostrovov. Keď nám o nich rozpráva, už v duchu plánujem ďalší výlet do Japonska. (Navyše, medzičasom som sa upla na myšlienku navštíviť 1000 km vzdialené, no aj tak k Tokyu patriace, Ogasawara ostrovy. Návrat je nevyhnutný.)
Novinárka, námorník, návrhár, lingvistka a maliarka- takáto zostavička nasadá do takmer identických bielych hračkárských áut a vyráža smer Mount Mihara. Je to aktívna sopka, ktorá celkom často vybuchuje. Naposledy, v 86-tom, kvôli erupcii museli evakuovať všetkých dvanásťtisíc obyvateľov ostrova. Láva vystrekovala až do výšky 1,6 kilometra (!).
Cestou súkam z rukáva všetky poznatky, ktoré som si o sopke doma naštudovala a Fujiko sa smeje, že by som mohla robiť pre cestovku aj ja. Nie zlý nápad! Mount Mihara je známa nielen svojimi erupciami, ale aj v popkultúre: hodili do nej vo filme Godzillu (a tá zo sopky v pokračovaní zasa vyliezla) a svoj život tu ukončila Shizuko, matka Suzuki (v americkej verzii Samary) vo filme Kruh.
Vulkán má ale aj v realite temnú históriu: 200 metrov hlboký, 300 metrov široký kráter bol kedysi obľúbeným miestom samovrahov. Len v roku 1936 tu ukončilo svoj život viac ako 600 ľudí. Hrôza.
Vystupujeme z áut- krabičiek a po chvíľke kráčania čiernou púšťou smerom k vrcholu sopky sa Nina a Fujiko rozhodnú vrátiť. Slabé povahy! Spolu so Suguru a Akirom pokračujeme sypkým čiernym svahom a vrchol, ktorý sa mi spočiatku zdal celkom blízko, sa vôbec nepribližuje. Kráčame a kráčame a kráčame a napriek tomu mám pocit, že sme sa veľmi nepohli. Tá čierna riadne skresľuje. Zakopávajúc si s chalanmi gestikulujeme, či ešte vládzeme (nedalo by mi nevyšľapať si to až hore!) a je vlastne úplne jedno, že ja neviem japonsky a oni anglicky. Dostaneme sa až na vrchol, sme v eufórii, ale musím povedať, že som čakala dačo dramatickejšie. Aspoň trochu žblnkotajúcej lávy, drámy, strachu o holý život, ha.
Zvyšok dňa strávime potulovaním sa po plážach okolo celého ostrova (jeho obvod je ako stvorený na maratóny- má 47 kilometrov)-asi nič, o čom by bolo zaujímavé čítať, no cítim sa pokojne a šťastne a teším sa z nových kamarátov. Čistota černe sopečného piesku sa mi na dlhú dobu vryje do pamäte. Vizuálna lahoda, negatívne kresby.
Po výletoch, tesne po západe slnka, zbalíme plavky a ideme s Fujiko do miestneho tradičného onsenu– horúcich vonkajších minerálnych kúpeľov. Je ich na Oshime viacero, no len do tohto nemusí ísť človek nahý a je teda určený pre obe pohlavia. Som trochu v napätí, či nespravím dáke faux pas, tak nesmelo opakujem všetko, čo robí Fujiko. Pred vstupom do kúpeľov je nevyhnutná dôkladná očista a ja si dávam bacha, aby sa mi z predlaktia nezmazal špeciálny vodeodolný makeup, zakrývajúci celkom čerstvé tetovanie. Do verejného onsenu sa totiž s tetovaniami nesmie kvôli krimipovesti Yakuzy– smejem sa na tomto pravidle, som skutočne očividne nebezpečná Žákuza.
Ponoríme sa do horúcej vody, je to najlepší pocit na svete. Ponad paru vznášajúcu sa nad prírodným kamenným bazénom máme výhľad na more a hviezdy a je to super, krásny gýč. Okolo mňa sú snáď najstarší ľudia, akých som kedy videla- sivé vlasy, dlhočizné biele brady, no aj tak vyzerajú veľmi fit, predvádzajú okolo bazéna v úplnom tichu kadejaké, mierne komické cviky.
Večer sa k nám v Island Star House pridá Tomoyuki, skvelý kuchár a majiteľ neďalekého penziónu. Prisahám, že má najširší, najsrdečnejší úsmev. Zasa raz si utvrdím, že Japoncom je extra ťažké tipnúť správne vek: myslela som si, že sme zhruba rovnako starí, no má o pätnásť rokov viac a dve roztomilé deti. To bude tými onsenmi!
Vyskúšame jedlá od výmyslu sveta a s nápojmi to nie je inak. Najviac mi chutia byliny zo záhradky v tempure. Čoskoro mám pocit (vďaka, ryžové víno!), že japončina nie je vôbec ťažký jazyk a očividne to majú chalani podobne s angličtinou. Nazvime to univerzálny jazyk priateľstva ..alebo také jemné alkoesperanto.
S Oshimou sa lúčime s tvárami boľavými od smiechu. Naspäť do Tokya!