Cestovanie je super, všetkými otrepanými spôsobmi: noví ľudia, perspektívy na svet, dobrodružstvo, strácanie sa a nachádzanie, jedlo, inakosť. Nič nie je jednoduchšie ako sa do cestovania zamilovať..a nič nie je ľahšie ako po návrate domov zasa zapadnúť do zabehaných koľají a zabudnúť na pocit nových začiatkov.
Necelé tri týždne, ktoré som cestovala Japonskom, na mne zanechali silný dojem. Tentoraz sa chcem vyhnúť situácii, že sa po čase sama seba spytujem, či som naozaj niekde bola. Pár dní po návrate teda prepisujem svoje zápisky nesúvisle načmárané po útržkoch papiera a váham, či má zmysel toto vôbec zverejniť. Nemyslím, že by boli moje zážitky z ciest jedinečné, ani že by bolo písanie mojou silnou stránkou, ale ktovie, možno bude toto fajn forma ako si to celé trochu predĺžiť. Dosť bolo trémy, odpustite rozvláčnosť:
Ouverture:
Na Hanedu prilietam v noci, po tridsiatich hodinách cesty. Únavu a zmätok z časového posunu prebíja fakt, že posledné nočné vlaky k Nine, kamarátke u ktorej budem bývať, stihnem len tak-tak. Môj budget drahé tokijské taxíky nezvládne a ďalšiemu nocovaniu na letisku by som sa vážne rada vyhla. Popri čakaní na kufor zisťujem, že mi mobil nechytá žiaden, žiaden signál. Nejde volať a 3G tiež nič. Praktické! (To ešte neviem, že to tak ostane celé tri týždne.) Potláčam paniku a nejakým zázrakom (alebo tým, že som si celú trasu stokrát namemorovala) sa hladko presúvam z vlaku na vlak. Z Hanedy na Hamamatsucho, z Hamamatsucha na stanicu Tokyo. Tá je tak obrovská, že na chvíľu ustrniem a váham, ktorým smerom sa vydať. Pristaví sa pri mne milý pán v obleku s otázkou, či potrebujem pomoc. Zisťujeme, že ideme obaja rovnakým smerom- pomáha mi naložiť kufor do vlaku, bavíme sa o mojom itinerári a ani na chvíľu z neho nemám zlý pocit. Nepríjemný zvrat v deji sa nekoná, s obrovskou úľavou vystupujem v Nakane a po chvíli prichádza Ninka.
Neverím. Som v Japonsku!
Kyōto 京都
Mesto tak čisté, že som sa po troch dňoch, vidiac na zemi čosi biele (Vreckovka? Obal z onigiri?), trochu diletantsky potešila. Márne. Bola to kvetina.
Do Kyota vyrážam len pár hodín po príchode do Japonska. Cesta shinkansenom je hotový wellness- ticho, pohodlie, za oknom bleskovo sa mihajúca krajina a v diaľke hora Fuji, vznášajúca sa v ružovej hmle zapadajúceho slnka. Najväčšie klišé, kým takmer nezabudnem vystúpiť. Previezť sa na ďalšiu stanicu by bol trochu väčší prúser tu ako z Trnavy do Leopoldova: dali sme 513 kilometrov za dve hodiny. Budúcnosť!
Nasledujúce tri noci budem u Naky, kamarátky, ktorú som nevidela zopár rokov a ktorá študuje v Kyote animáciu, hrá na basu, má skvelé znalosti japončiny aj miestnej architektúry a histórie a ktorej som neskonale vďačná za tých pár dní. Bez nej by som asi skĺzla len po povrchu Kyota, takto vidím mesto z viacerých uhlov. Má byt s tyrkysovými dverami hneď pri železničnej trati, presne tak malý ako si len japonský byt predstavuješ. Nezmestí sa doň posteľ ani stôl, spíme na futóne a karimatke, ale je to oslobodzujúce. Zmorená jet lagom nadránom zaspávam a vŕta mi hlavou: koľko materiálnych vecí vlastne potrebujem? Máličko, omnoho menej ako mám.
Kultúrny šok taký veľký, že sa cítim ako Alica v krajine zázrakov. Ústa dokorán, oči vypučené (viac ako obvykle). Všetko je iné. Naka má božskú trpezlivosť: otázku Prečo? som sa toľkotokrát nespýtala od základnej školy. To je inak skvelý vedľajší účinok cestovania- zostrí sa ti vnímanie, preskúmavaš aj veci, ktoré boli doteraz samozrejmosťou, znova hľadáš súvislosti, “ohmatávaš” si svet ako dieťa.
Čaká ma toľko chrámov a svätýň, že sa po dvoch dňoch ani neobťažujem si ich viac fotiť. Vidím chrámy Kiyomizudera, Ginkakuji, Nanzenji, Tofukuji, Yasaka, Fushimi Inari, ďalšie ktorých názvy vyslovujem nemožne a ktoré mi splynú do veľkej hmlistej spomienky na krásu Kyota.
Zenová záhrada, priesvitný dáždnik nado mnou, vyzutá kráčam chrámom, nikde nikoho. Usadím sa a teším z odtieňov zelenej, ktoré foťák ani štetec nikdy nezachytí a asi to je tak aj dobre. Prisadne si jedna americká a jedna japonská rodina, dívame sa spolu. Zrazu im začnú naliehavo ziapať telefóny a ja sa v duchu pohoršujem, či si aspoň tu nemohli vypnúť zvuk. Američania vyplašene idú ku mne a vravia, že je v Kyote zemetrasenie- mne to nefungujúci telefón nemá ako oznámiť. Nič necítime, paradoxne sa cítim ešte bezpečnejšie ako predtým.
Nara 奈良
Cestou k najväčšej drevenej stavbe sveta ti kabát obhrýžu jelene a možno ti aj opätujú úklon.
Náladu mi nekazí ani daždivé počasie a vyrážam z Kyota do Nary. Cesta rapid vlakom trvá menej ako hodinu a počas nej si čítam: Nara, prvé japonské stále hlavné mesto, je stále plné buddhistických chrámov, šintoistických svätýň ..a krotkých jeleňov, považovaných za poslov bohov. Teším sa ako malá!
Celý deň napokon strávim v Nara Parku, kde sú koncentrované zvery aj historické budovy, vrátane ohromujúceho Todaiji Temple, ktorého hala Daibutsuden je najväčšou drevenou stavbou sveta a skrýva v sebe pätnásťmetrového Daibutsu- najvyššieho japonského Buddhu.
Vyznanie neporiadneho turistu: Úprimne, chrámy boli krásne a úctyhodné, no najväčším zážitkom Nary sú pre mňa aj tak jelene. Roztrúsené po celom parku, najviac však pri stánkoch s krekrami za pár yenov, určenými špeciálne pre ne. Nie sú len krotké- sú tak drzé, že ma prakticky celú obkúšu, ňufákmi do mňa strkajú a pýtajú si ďalšie a ďalšie kekse. Som vo vytržení. Čínske turistky obďaleč nátlak jeleňov nevykryjú a s jačaním utekajú preč. Na ceste domov v letáku čítam, že vedia opätovať typický japonský úklon vďaky, čo som nevyskúšala. Škoda, nabudúce.
Nikkō 日光
Niet pre moje Nikko vhodnejšieho slova ako: mágia.
Dve hodiny jazdy shinkansenom na sever a dostávam sa z Tokya do iného sveta.
Vystupujem v Nikku na malej vlakovej stanici s hŕstkou turistov, dám si čerstvú, ešte pariacu sa buchtu s azuki pastou a vyrážam naprieč rozložitou dedinou k Nikko National Parku, kde sa v posvätných horách skrývajú tie najkomplikovanejšie dekorované buddhistické aj šintoistické pamiatky.
Nikko mi hneď pripomína retro westernové Tatry, sú tu mini útulné kaviarne (s naozajstným espressom, ktoré nie je v Japonsku až také bežné), veľmi veľmi milí ľudia, bizarné garážové obchody a servisy motoriek. Bavím sa na kontraste tradície a absurdnej architektúry dole v dedine.
Nad dedinou končí cesta a pokračujem do kopcov lesnými cestičkami, nechápajúc, ako to tie Japonky zvládajú v mrholení na opätkoch. Hore ma čaká taká krása, že ju asi dlhú dobu nič neprekoná: desiatky svätýň, stratených v lesoch, ponorených do hmly. Najmagickejšie miesto na akom som kedy bola. Moje neobratné slová neurobia tej kráse službu, hľa aspoň zlomok pocitu na fotkách:
V Imperial Ville sa mi potvrdzuje absurdná podoba Nikka s Tatrami: interiér vily je mixom medzi predstavou japonských víl z amerických filmov a trnavským eroháčkom, zatuchnutý pach included. Vo vile s viac ako stovkou miestností sú tak pozorní a úslužní zamestnanci, až ma to uvádza do rozpakov. Zametač zenovej záhrady ticho uhýba objektívu foťáku a opäť raz som tu úplne sama.
Z Villy pokračujem ku Kanmangafuchi Abyss, priepasti pozdĺž rieky vytvorenej erupciou. Všade sú automaty, aj v lese. V lese som absolútne sama, niekam kráčam a nie som si istá, či správne. Široké údolie, kamenný most cez rozložitú horskú rieku, povážlivo sa trasie keď ním prechádzam zároveň s autom. Pripomína mi Horehronie, až na to, že vidím v diaľke malú svätyňu a voda je tyrkysová. Dostávam sa konečne k priepasti, spoznávam ju podľa takmer stovky sôch Jizo. Sú venované zosnulým a odetí do červených pletených šálov a čiapok. Tvária sa prívetivo, no kombinácia hmly, samoty, nefunkčného telefónu, blížiacej sa noci a myšlienky na mŕtvych ma presvedčia, že v prednej kamere iPhonu vidím za sebou dáky pohyb. Táto paranoja ma neopúšťa celou cestou lesom a bavím sa na tom, ako dokážem sama seba vystíhovať predstavou prenasledujúcej postavy. Cestou naspäť stretnem konečne pár ľudí, zväčša dvojice, zdravíme sa, každý vyzerá nákazlivo pokojne.
Ďakujem ti, hmla a dážď, naj výhoda škaredého počasia: málo ľudí. Cestou naspäť do Tokya cítim prosté šťastie.
Kamakura 鎌倉
Prímorské mesto s hippie-surfer-Buddha-chill atmosférou, vulkanickými plážami a sokolmi okrádajúcimi turistov o zmrzlinu. (Ale možno je to tak, len ak si cestou dáte zopár riadnych dúškov chuhai.)
Kvôli výletu do Kamakury si Ninka berie deň voľna a naozaj ho prežijeme dovolenkovo: nenáhlime sa, zásadne veľa toho nevidíme, no zábavy zažijeme viac než dosť. Skvelý obed korunujeme obrovskou zmrzlinou (som verná matcha príchuti), prechádzame cez zebru a chdžžžž, svet sa spomalí, počujem Ninin vreskot, vedľa mňa zaplieska obrovské krídlo, zmrzlina letí nekonečne pomaly na zem a Nina zamrzne na prechode ako socha. Sokol (=asshole bird) si očividne robil chúťky na Nininu zmrzku, jeho pazúry však iba odcvakli vrch kornútku a teraz si sedí na elektrickom stĺpe a ešte si dovolí na nás aj zazerať.
Zvyšok dňa je menej dramatický, o to však radostnejší. Pokračovanie čoskoro v ďalšom poste o Izu Peninsula, Izu Oshima a Tokyu. Diky ak si dočítal/a!
